Vianoce som ako dieťa zažívala vždy dvakrát. Raz doma s rodičmi a druhý krát so starými rodičmi na vidieku. Slávili sme totiž Vianoce dvakrát :

• Podľa Gregorianského kalendára
• Podľa Julianského kalendára

Tie Vianoce u starých rodičov boli vždy úžasné. Síce bolo menej darčekov, ale mali inú pridanú hodnotu.
Zišla sa tu vždy celá veľká rodina v plnom počte. Všetky tety, ujovia, sesternice, bratranci. Dedko musel vyrobiť dlhé drevené lavice, aby sme sa tam všetci pomestili.
Od rána sme sa tam všetci zišli. Spoločne sa varila kapustnica, máčanka, piekli sa bobáľky.
Za jednými zamknutými dverami stál stromček. Ako deti sme to tušili, no nik z nás nemal kľúč od čarovnej miestnosti- iba babička. Tá ho veru starostlivo strážila ako oko v hlave.

Vždy na tieto sviatky tu bolo ako zázrakom plno snehu. Cencúle viseli zo striech dlhé hádam aj pol metra. Snehová perina pokrývala drevenice v dedine. Po poliach sa leskla snehová prikrývka s odtlačkami nôh vtáčikov a lesných zvierat. Nič nebolo krajšie nikdy v živote ako pohľad na túto dedinu.
Dopoludnia sme sa sánkovali na vreciach naplnených slamou. Sane boli iba jedny, nás deti hádam 20. Každý sa túžil spustiť dole kopcom.
Zmrznutí, šťastní sme netrpezlivo čakali príchod večera.

Z okna sme vykukovali- kedy sa to všetko začne.
Z druhého konca dediny sa už ozýval zvonček. Pán farár s pomocníkmi začal rad radom obchádzať jednotlivé domčeky a prinášať božie svetlo. Vtedy babka otvorila čarovnú izbu a pán farár zasvietil obrovský stromček. Pomodlili sme sa a potom odtrhol zo stromčeka doma vyrábané čokoládové ozdoby a rozdal ich nám deťom so slovami „Christos raždajetsia!“ My sme poslušne povedali : „Slavime joho !“
Toto malo také nesmierne čaro, že sa mi zdá každým rokom dôležitejším a krajším.
Neviem či si všetko pamätám presne. Nech mi je odpustené ak som niečo zabudla. Podstatné ale je, že to boli moje najúžasnejšie Vianoce.